Jej rytmus dýcha ako pulz prírody, opakovanie sa stáva piesňou bez slov. Pripomína vizuálnu báseň, ktorú nemožno čítať očami, ale len srdcom. V jej prítomnosti sa rozplývajú hranice medzi realitou a snami – ako keby všetko konečné našlo svoje miesto v neviditeľnom poriadku existencie.