V súčasnosti sa nepálené tehly síce stále vyrábajú, ale len v obmedzenom množstve. Na obvodové murivo sa ich použitie neodporúča, pretože sú náchylné na vzlínajúcu vlhkosť a v takomto prostredí nie sú stabilné. Preto je v týchto prípadoch nevyhnutné konštrukciu z nepálených tehál veľmi dôkladne odizolovať, čo býva technicky náročné.
Na druhej strane majú nepálené tehly veľmi nízky difúzny odpor, lepšie akumulačné schopnosti a prispievajú k zlepšeniu vnútorného mikroklímy. Preto sa odporúča ich použitie na priečky v interiéri.
Nepálené tehly je potrebné tiež niečím omietnuť. Za vhodný materiál sa v tomto prípade považuje vápenná alebo hlinená omietka. Hlavným dôvodom je ich pružnosť – tehly sú mäkšie a tvárnejšie, a hlina aj vápno sú taktiež elastické materiály. Hlinená omietka (Cemix 4613 alebo 4612) je čisto prírodný, ekologický materiál, ktorý zvyšuje komfort bývania, pretože dokáže pracovať s vnútornou vlhkosťou a regulovať tak vnútornú klímu. V tomto ohľade je dokonca ešte účinnejšia než sadrová omietka. Okrem toho dokáže pohlcovať pachy, čím tiež prispieva k lepšiemu pocitu v miestnosti. Verte alebo nie, aj v dnešnej modernej dobe existujú realizácie, pri ktorých sa tieto staré techniky a materiály používajú. A nemusí ísť len o omietanie nepálených tehál – napríklad pri drevených stropoch, ktorých súčasťou je tŕstinová rohož, sa taktiež aplikuje hlinená omietka. Je však potrebné najprv rohož spevniť nahodením špricu. Tento postup je veľmi efektívny a zaručuje, že hlinená omietka nebude opadávať. Hlinené omietky je možné nanášať aj na nové materiály a tehlové konštrukcie. Dôležitá je hrúbka vrstvy hlinenej omietky, ktorá musí byť minimálne 1,5 cm.
Potom bude hlinená omietka dobre fungovať aj so všetkými svojimi pozitívnymi vlastnosťami. Realizácia takejto vrstvy je možná v jednom pracovnom slede. Treba si však dať pozor na jednu vec – ak sa vykoná hlinený špric, na ktorý sa následne aplikuje hlinená omietka, nemusí pri klasickom nahadzovaní dobre priľnúť. Preto sa najskôr, ak je to potrebné, nanáša kontaktná tenká vrstva, ktorá sa nazýva zaškrab, a až potom sa aplikuje finálna vrstva hlinenej omietky. Dôležité je tiež venovať pozornosť tomu, aby bol každý podklad pred aplikáciou dobre navlhčený. Hlinené omietky nemajú takú vysokú odolnosť proti oderu a navyše sa na ich filcovanom povrchu môžu uvoľňovať drobné zrniečka. Odporúča sa preto po vyschnutí omietky prejsť povrch metlou a jemne ho omiesť. Existuje aj ďalší efektívny spôsob, ako túto vlastnosť hlinených omietok eliminovať – použiť fixačný, ideálne silikátový náter, ktorý povrch spevní a zabráni jeho sprašovaniu. Alternatívne je možné povrch omietky natrieť rôznymi olejmi alebo voskom, prípadne ho perfektne vyhladiť – čo sú techniky, ktoré si vyžadujú zručnosť a skúsenosti.
Väčšina ľudí si hlinené omietky spája iba so starými domami a chalupami. No to nie je správne. Vďaka ich pozitívnym vlastnostiam záujem o ne opäť rastie. Napríklad v Rakúsku sa používajú aj v bytových domoch – predovšetkým kvôli kvalitnejšiemu mikroklíme v interiéri. Svoju úlohu zohráva aj ekologické hľadisko a nižšia uhlíková stopa v porovnaní s vápenocementovými materiálmi. Bez problémov ich možno použiť aj na pálené tehly. Nevýhodou hlinených omietok je náročnosť spracovania: špric – omietka – štuk, pričom každú vrstvu je dôležité nechať vyzrieť. A ak chcete dosiahnuť hladký povrch ako pri sadrovej omietke, je potrebné ho trikrát až štyrikrát gletovať. To sa, samozrejme, prejaví aj na cene. Niekedy sa hlinená omietka farebne tónuje, aby sa predišlo potrebe maľovania. Napriek všetkým spomenutým výzvam sú hlinené omietky zaujímavé aj v dnešnej dobe – alebo práve preto. Pretože predstavujú alternatívu.